Predstavenie
Posledným textom som prekročil prvých osem príspevkov a stal som sa tak plnohodnotným členom a prispievateľom fóra. Sluší sa teda vykonať prestavenie mojej maličkosti. Som atarista. Prvý počítač som získal nákupom od môjho švagra, ktorý mi ho doniesol niekedy v osemdesiatom siedmom z nepriateľského západu, kde bol „na montážach“, ako sa to vtedy nazývalo. Bol to stroj ATARI 800XL. Z rôznych zdrojov, nebite ma, prosím, je tomu pár rokov, nepamätám sa už, z akých, som získaval programy v BASICU, ktoré som trpezlivo prepisoval do stroja, ktoré sa po jeho vypnutí samozrejme stratili. Takže ďalším krokom bol nákup datasetu XC12 z vtedajšieho Tuzexu. Starší vedia, čo to bolo, mladší – pýtajte sa. No a kazeta, a bol som kráľ. Pretože však vtedy niečo také ako internet neexistovalo, okrem tlačených výpisov nebolo ničoho. Chodili však všelijaké šumy o existencii rôznych komunít, z ktorých by sa nejaké programy, rozumej hry, dali získať. Bolo treba vytvoriť osobné kontakty. Tak som vyslovil požiadavku na Zväzarm v okresnom meste na založenie akéhosi klubu ataristov. Čo sa nám, spolu s kolegom z pracoviska z vedľajšieho mesta podarilo spôsobiť. Nuž a potom to už šlo. TURBO2000 a hry sa veselo kopírovali. Ako klub sme neboli nijako zvlášť aktívni, ale prostredníctvom Zväzarmu sme mali prístup k nejakej literatúre, najmä k pražským, ale občas aj iným Zpravodajom. Mám ich doteraz. Lebo príslušné informácie sa z toho môjho harddisku akosi vytrácajú... Vtedy som si zaumienil rozšíriť pamäť v stroji na 320 kB. Pamäti som samozrejme spájkoval trafospájkou. Výsledok bol jasný. Ale komunita mi sprostredkovala opravu stroja. Kdesi v Bratislave, za veľmi miernu odplatu. Kolega si už určite na to nepamätá, ale dnes už viem, kto to je. Z tohto hľadiska to boli čarovné časy. Autorské práva nikoho nezaujímali, nikdy sa za nič nič neplatilo. Nakoniec, z veľkej väčšiny je to tak dodnes, a aj to je jedna z príčin, prečo sú tieto, dnes už obstarožné, ba staré oldcompy, a komunity okolo nich také milé. Potom prišiel osemdesiaty deviaty, prišli iné problémy. Do práce sme dostali „286“ (ja somár, že som si ju nenechal). Nikto nevedel, čo s tým. Mal obrovský, 40 MB harddisk. Neskôr vydával zvuk, ako keď niekto klope po veľkej tabuli plechu. Po nociach som študoval MS DOS. V tých časoch do práce prišla, paradoxne, PP01, už aj s programovým vybavením. Vtedajší programátor, teda živý človek-programátor, doň napchal obrovskú databázu, dokonca kvôli nej vypol v stroji farebné zobrazovanie. Klobúk dolu. To bol tiež čarovný stroj. Prehrievalo sa to a každú chvíľu sa to resetlo. Teda urobilo to to, po čom ataristi dlho len pokukovali – studený štart. Všelijako sme to chladili, ale až po ich vyradení som prišiel na to, že na vine bola slabo nastavená nadprúdová ochrana v spínanom zdroji. Stačilo trochu pokrútiť trimrom. No čo už... Už v týchto časoch, pravda, keď sa ešte dali získať za malý peniaz, som postupne nadobudol viac týchto „malých ATARI“. Mám ich desať, ale jeden je mŕtvy. Veľké ma nezaujímajú, stačia mi pécéčka. Tých sa časom v práci tiež nazbieralo neúrekom, keď vždy s novým programom bolo treba kúpiť aj nové stroje. Som už pamätník. A, ako hovoril pán Lasica, na mnohé veci si preto už nepamätám. To je situácia, kedy človek nadobudne presvedčenie, že informácie treba fixovať. Zachovať ich, aby boli prístupné aj v budúcnosti. Preto sa snažím zverejniť ich, spolu so skúsenosťami, ktoré človek tak či tak časom nadobudne. Zdravím Vás všetkých!
|